O mnohorakosti života…

Je to Biblia, v ktorej sa hovorí o niečom takom, ako je koniec sveta alebo posledný súd. História pozná už množstvo termínov, v ktorých malo dôjsť k týmto udalostiam. Ale nedošlo! Znamená to teda, že sme v bezpečí, alebo…

Ale čo potom znamenajú a prečo boli v Biblii tieto slová zaznačené? Je v nich niečo pravdy, alebo nemajú nijaké opodstatnenie?

Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. A čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy?

A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.

Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.

Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a nesmeruje to k ničomu pozitívnemu, ako máme možnosť všetci vidieť.

Z výšin Svetla bol preto svojho času zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom. To jest, orientáciou k Bohu – k východisku bytia. No a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.

Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý kolaps.

Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by predsa svet okolo nás vyzerať úplne inak.

Vždy, počas celej histórie bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.

Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla a mohutnela. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepí žijú doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.

Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Ľuďmi však už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa ale snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami.

Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Tieto slová hovoria o tom, že každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe, nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva osud domu, vybudovaného na nepevných základoch.

Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je jediný pravý a pevný základ na ktorom je možné vybudovať rozkvitajúcu civilizáciu, ktorou nič neotrasie.

Na adresu ľudstva, ktoré nechce rešpektovať tieto skutočnosti prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom

a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť

a o ne sa opierate,

preto vám táto neprávosť

bude ako hroziaca trhlina

v zdanlivo nedostupnej hradbe,

ktorá sa zrúti náhle, neočakávane

a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,

nemilosrdne a na prach,

že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,

ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby

alebo načrieť vody z mláky.“

Tieto Izaiášove slová však nemožno vnímať ako niečo neodvratné. To by bola chyba. Treba ich vnímať len ako upozornenie na dôsledky toho, čo by sa muselo stať, ak ľudia nebudú budovať svoju civilizáciu na zdravých a pevných základoch.