O mnohorakosti života…

Súčasná spoločnosť je spoločnosťou vzdelanou, racionálnou a rozumovou. To znamená, že v dnešnej dobe je preferovaná predovšetkým rozumová zložka našej osobnosti. Avšak osobnosť človeka tvorí ešte i niečo hlbšie ako je jeho rozum a jeho rozumové schopnosti. Je to duch! Jeho duchovné jadro, ktoré je obdarené netušenými schopnosťami.

Hnutia nášho ducha sa v nás prejavujú cítením. A práve cit predstavuje onen ďalší, vyšší rozmer našej osobnosti. Prostredníctvom citu, ktorým sa prejavuje náš duch máme napríklad schopnosť komunikácie s vyššími sférami univerza.

Sú to sféry, hmotu presahujúce a teda nachádzajúce sa nad našim hmotným svetom. Avšak okrem toho sme schopní svojim duchom práve prostredníctvom citu vytušiť a vycítiť i nezvratnú realitu existencie jediného Hýbateľa a Tvorcu všetkého – Boha!

Tak, ako má rozum schopnosť analytického a exaktného posúdenia diania v hmotnosti, presne rovnakým spôsobom má aj náš cit schopnosť overovať, skúmať a prežívať všetko, čo presahuje hranice najhrubšej hmotnosti. K aktivácii týchto našich vyšších schopností je však potrebné byť cez cit otvorený svojmu duchu, pretože práve naše cítenie je rečou ducha.

Žiaľ, tu sa ale skrýva kameň úrazu, pretože ľudia svojim jednostranným a neustálym preferovaním len a len vlastných rozumových schopností prišli o spojenie so svojim živým cítením. Tým stratili kontakt s vlastným duchom a prostredníctvom neho s vyššou realitou. Tak prišli o schopnosť vnímať duchovné, ktoré z tohto dôvodu neskôr začali považovať za výmysel. Za niečo, čo neexistuje. Podstata problému však spočíva iba v ich vlastnej strate schopnosti vnímania vyššieho, duchovného rozmeru bytia.

Ale to, čo dokáže náš duch má aj mnohé, celkom praktické dosahy. Vezmime si trebárs také pokrytectvo ľudí, ktorí sa dokážu navonok na niečo hrať, avšak vnútorne sú úplne inými. Trebárs navonok sa prezentujú ako veriaci, pričom ich vnútro je plné najrozličnejších zlých vlastností.

Podobné pokrytectvo a podobné klamanie je možné iba preto, že ľudia vo všeobecnosti veria viac rozumu, ako citu. No a rozum, ktorý je schopný vnímať iba to vonkajšie a viditeľné, tento rozum je možné pokryteckým správaním veľmi ľahko oklamať.

Ak by ale človek dokázal načúvať svojmu citu, prostredníctvom ktorého je spojený so svojim duchom, dokázal by pomerne ľahko prehliadnuť podobné klamstvo, pretože náš duch dokáže vyciťovať vnútorný život iného človeka. Takýmto spôsobom by sme dokázali jasne rozlíšiť všetky rozdiely medzi vonkajším správaním a vnútorným životom jednotlivých ľudí.

Dnes to síce ešte mnohí nedokážu, ale má prísť doba, v ktorej budú mať všetci ľudia živé spojenie s vlastným duchom. Každé pokrytectvo bude potom ľahko prehliadnuté a na vedúce pozície v spoločnosti sa potom dostanú iba ľudia skutočne vnútorne vysoko hodnotní a nie takí, akí sú na vysokých pozíciách spoločnosti dnes, čiže ľudia, ktorí sa na hodnotných, dobrých a ústretových mnohokrát iba hrajú, pričom ich vnútro je úplne iné.

Dnes, keď nám ešte vládne rozum je práve preto možné, aby nám vládli pokrytci a klamári, ktorí inak hovoria a inak uvažujú. Títo ľudia môžu byť dokonca vnútorne úplne zvrhlí, avšak navonok si predsa len dokážu vybudovať príjemnú fasádu a to bez obáv, že by im na to v dnešnej dobe rozumu niekto prišiel. Žiaľ, takáto je realita a takéto sú mnohé takzvané „osobnosti“, ktoré vládnu národom i svetu.

Jedine vtedy, keď sa začnú na vedúce miesta v spoločnosti dostávať ľudia skutočne vnútorne hodnotní, iba potom začne všetko smerovať k lepšiemu. Iba skutočne spravodliví a čestní ľudia môžu totiž viesť spoločnosť správnym smerom – smerom k materiálnemu a duchovnému vzostupu.

Malá, ale užitočná rada na záver: Ak prídeme do kontaktu s nejakým človekom, mali by sme dbať na náš prvý dojem. Prvý dojem totiž pochádza z ducha, pretože náš duch zvažuje bleskurýchle.

Tento náš prvý, trebárs napríklad varovný dojem pri stretnutí s nejakým človekom však býva často rýchlo prekrytý našimi rozumovými úvahami a snahou dotyčného vyzerať pred nami čo najlepšie. Ak na to dáme a nebudeme sa držať prvého dojmu, často sa potom stáva, že na to nakoniec trpko doplatíme. Preto by sme mali pamätať, že prvý dojem býva takmer vždy správny.