Poznal som človeka, ktorý trpel stavom úzkosti, cítil strach a niečo ho tlačilo na hrudi. Oberalo ho to o množstvo energie, takže sa potom cítil akoby zdrevenený. So snahou vyriešiť svoj problém hľadal pomoc takmer všade, ale stále to pretrvávalo. Nakoniec mu niekto poradil ruženec. Keďže bol už takmer zúfalý, preto túto radu apriori neodmietol, avšak spýtal sa ma na môj názor na vec.
A tu je môj názor nie len na ruženec, ale na celý jeho problém:
Bežne sa človek nebojí a nemá strach. Ak si ale napríklad pozrie horor, začne báť a to preto, lebo sám podal ruku strachu. Lebo on sám k tomu zavdal príčinu.
Úzkosti a skrytý strach, ktoré človek prežíva musia mať nejakú príčinu. Príčinu, ktorú on sám vyvolal a prostredníctvom ktorej podal ruku strachu. Inak by k nemu nemohol prísť.
No a keďže prežívanie úzkosti a strachu je stavom vnútorným, tá príčina musí byť vnútorná. Tá príčina musí byť skrytá v charaktere vnútorného života, to znamená v spôsobe myslenia a cítenia.
Existuje totiž istý vesmírny Zákon a síce Zákon rovnorodosti, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému. V okolí našej zeme existujú obrovské myšlienkové a citové energetické centrály strachu vytvorené ľuďmi. Ak s nimi človek nadviaže spojenie prostredníctvom rovnorodosti svojho osobného, vnútorného života, cez toto spojovacie vlákno začnú k nemu prúdiť veľké energie strachu a úzkosti, voči ktorým môžeme byť neraz doslova bezmocní.
Pomôcť môže iba jediné – prerušenie spojenia! A to zmenou kvality a štruktúry svojho vnútorného života, svojho cítenia a myslenia, ktoré treba učiniť inorodým voči myšlienkovým a citovým energetickým centrálam strachu a úzkosti.
Čo to konkrétne znamená vo našom prípade? Prehodnotenie a zmenu svojho spôsobu myslenia, ktorým sme doteraz museli nejakým spôsobom vytvárať rovnorodý most k energiám strachu, odkiaľ ku nám strach prúdi a ničí nás. Snažme sa preto o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť, dobrotu a spravodlivosť svojho vnútorného života. Nedovoľme si zahrávať sa s nijakými zlými a negatívnymi myšlienkami a citmi. Nevšímajme si ich a ak prídu, vnútorne ich nerozvíjajme. Je to všetko iba škodlivá burina, ktorá nesmie mať v našom vnútri nijaké miesto. Naše vnútro má patriť len čistote a ušľachtilosti.
Veľkou pomocou sa pritom môže stať i modlitba. Avšak pravá modlitba! Modlitba citu, ktorá môže trvať hoci len zlomok sekundy, ale vo svojej citovej vrúcnosti je schopná nájsť cestu k Výšinám a priniesť odtiaľ pomoc a posilu.
No a paradoxne, práve bolesť, utrpenie, strádanie a v tomto konkrétnom prípade opätovné atakovanie stavmi úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe. Bolesť je totiž niečo, čo sa každého človeka hlboko osobne citovo dotýka a tento živý, intenzívny citový impulz treba využiť k prosbe. K vnútornej citovej prosbe o pomoc, smerovanej k Výšinám. Tam Hore, k tomu Jedinému, od ktorého môže prísť človeku pomoc vo všetkých jeho bolestiach.
Ako už bolo povedané, tento vrúcny citový impulz môže trvať zlomok sekundy a vôbec nemusí byť formulovaný do slov. Jedine čistá citová vrúcnosť totiž môže preniknúť až k Pánovi všetkých svetov. Môže ku Nemu preniknúť iba čistá, silná a vrúcna modlitba citu.
Ak to človek dokáže, zafunguje tu opäť Zákon rovnorodosti, na základe ktorého prostredníctvom rovnorodého mostu vytvoreného človekom, začne k nemu z energie Dobra, Svetla a Lásky prúdiť Sila, ktorej nemôže nič odolať. A už vôbec nie strach a úzkosť, pretože táto Sila je omnoho väčšia, ako všetky energetické centrály strachu a úzkosti vytvorené ľuďmi. Tá Sila totiž pochádza od Stvoriteľa, od Zdroja všetkých síl a východiska všetkého, čo jestvuje.
Úzkostné stavy, ktoré prežívame sa nám tak paradoxne môžu stať našou osobnou cestou k Stvoriteľovi a to prostredníctvom vrúcnych citových prosieb o pomoc, ktoré budeme ku Nemu vysielať v hodine núdze. Lebo pamätajme: Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!
Sila Najvyššieho dokáže zlomiť všetky sily a dokáže okolo človeka vybudovať ochrannú hradbu Svetla, cez ktorú už neprenikne nič zlého. Nič zlého, pokiaľ my sami opätovne nepodáme ruku zlu svojim nesprávnym spôsobom myslenia cítenia.
A potom už človek iba ďakuje. Ďakuje za šťastie, radosť a mier, ktoré prežíva. A tak ako sa kedysi v bolesti a úzkosti povznášal k svojmu Pánovi prostredníctvom svojho živého citu v prosbe o pomoc, tak sa teraz k Nemu povznáša v cite vďačnosti za radosť, mier a šťastie. No a čoraz silnejšia rovnorodosť jeho spojenia so Svetlom, ktorá sa takto stále viacej buduje a zosilňuje ho potom dvíha nahor, k čoraz väčšiemu šťastiu.
A na záver ešte k modlitbe ruženca. Neodporúčam ju. Vyslyšaní totiž môžeme byť iba prostredníctvom vrúcnosti citu a nie prostredníctvom množstva slov. Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti, ktorá jediná je správna. I keby mala trvať, a to opakujem už tretí raz, iba zlomok sekundy. Aj tak to bude vždy viac, ako dlhé hodiny odriekania modlitieb, v ktorých sa citové zachvievanie vôbec nenachádza.
PS. Táto rada sformulovaná do vyššie uvedeného textu je radou celkom konkrétnemu človeku v jeho špecifickom a konkrétnom probléme. Nemožno ju teda zovšeobecňovať, avšak je možné si z nej vybrať určité veci, ktoré majú všeobecnú platnosť.