O mnohorakosti života…

Áno, existujú dva druhy smrti. Tá všetkým nám dobe známa smrť fyzická, avšak okrem nej ešte i smrť duchovná. Pretože ale človek o smrti duchovnej vôbec nič netuší, stará sa len o svoje fyzické telo a o svoje fyzické bytie. Dobre však vieme, že bez primeranej starostlivosti o naše telo, napríklad bez primeranej potravy by sme museli fyzicky nevyhnutne slabnúť a nakoniec i zahynúť.

Málokto si však žiaľ uvedomuje, že presne takto je to aj s naším duchom, ktorý musí postupne chradnúť a nakoniec i zahynúť, ak sa mu nedostáva primeranej starostlivosti.

Na svete je obrovské množstvo ľudí, ktorí zanedbávajú svojho ducha tak, že v nich už len slabučko tlie a oni sa preto ocitajú na hranici duchovnej smrti. Mnohí ľudia žijú z tohto dôvodu už iba telom a jeho potrebami.

Veľmi dobre vieme, čím treba kŕmiť naše telo. Ale čím treba kŕmiť nášho ducha, aby nechradol a nezahynul? Treba ho kŕmiť a živiť krásou, čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a ľudskosťou. Pestovaním čistých, ušľachtilých, dobrých, spravodlivých a ľudsky ústretových citov a myšlienok, ako aj slov a činov. Toto je potrava ducha, prostredníctvom ktorej mocnie, silnie a prosperuje. Prostredníctvom ktorej je živým, radostným a vitálnym.

Rovnako, ako teda dbá človek o zdravie a prospech svojho tela by mal dbať o zdravie a prospech svojho ducha. Lebo podstatou a jadrom človeka je práve duch! To sme „my“! To je to naše pravé ja, ktoré využíva fyzického tela len ako prostriedku pre život v hmotnosti. Duch je podstatou a jadrom nášho bytia! Je tým najdôležitejším, čo máme. Po smrti nášho tela totiž duch žije ďalej.

Avšak ak postupne chradne a nakoniec už len živorí náš duch, ktorému sa nedostávalo duchovnej potravy, potom to znamená koniec. Naša, už len čisto telesná existencia potom stráca zmysel, ak v sebe nenesie živého ducha.

V evanjeliách sa píše o sudcovi, ktorý raz príde súdiť živých i mŕtvych. Nie však telesne živých a telesne mŕtvych, ako sa to prvoplánovo nesprávne chápe, ale duchovne živých a duchovne mŕtvych!

Evanjeliá sú totiž spisy duchovného charakteru, hovoriace o duchovných súvislostiach bytia. Preto zmienka o súde živých a mŕtvych nemôže byť chápaná v zúženom slova zmysle ako súd fyzicky živých a fyzicky mŕtvych.

Takéto chápanie by totiž bolo absolútne nelogické pretože človek, ktorý dbá o rozvoj svojho ducha bude žiť aj po smrti fyzického tela. A zase naopak, ak človek nedbá o rozvoj svojho ducha a nechá ho strádať, hladovať a nakoniec i celkom pohasnúť, takýto človek je v skutočnosti mŕtvym, hoci ešte fyzicky žije.

Slová o nevyhnutnom súdení živých a mŕtvych, ku ktorému raz dôjde teda nehovoria o fyzicky živých a fyzicky mŕtvych. Hovoria o duchovne živých a duchovne mŕtvych, z ktorých tí živí vykročia na cestu života a tí mŕtvi na cestu cestu zatratenia.

Vyživujme preto dobre svojho ducha a starajme sa oň. Nech nám rastie, mocnie a rozkvitá. Tak, ako každodenne doprajeme svojmu telu dostatok potravy, aby mohlo existovať, tak každodenne doprajme potravy svojmu duchu, aby mohol existovať. Posilňujme ho a živme napríklad krásou. Krásou všetkého druhu, ktorá ale musí byť čistá a ušľachtilá.

Živme ho a posilňujme ho našimi dobrými, čistými, spravodlivými a ľudsky ústretovými citmi a myšlienkami. Živme ho našimi ušľachtilými, dobrými a spravodlivými slovami a činmi.

Potom bude náš duch rásť, pevnieť a rozkvitať. A napokon, keď odloží vonkajší obal svojho fyzického tela bude môcť vstúpiť do nádhernej, jasavej, radostnej a veľkolepej večnej ríše ducha. To je totiž cieľom našej cesty stvorením a zmyslom celého nášho bytia.

Kto však každodenne nedbá a potreby svojho ducha a neposilňuje ho, kto síce necháva na neho pôsobiť krásu, avšak v jej nečistej a poškvrnenej podobe, koho myšlienky a city sú nedobré, nečisté, nespravodlivé a ľudsky neústretové a takýmito sú i jeho slová a činy, duch takéhoto človeka trpí akútnym hladom a čoraz viacej chradne. Nakoniec už len ako maličké svetielko slabo bliká a pomaly pohasína. To je potom stav, v ktorom človeku zostáva už len telo s jeho pudmi a s jeho rozumom.

Cit, ktorý je prejavom ducha sa stratí. Tým najvyšším v človeku, v ktorom odumiera jeho duch sa stáva rozum. Takýto človek sa potom stáva duchovne mŕtvym, rozumovým automatom bez citu. Stáva sa chladným, kalkulujúcim strojom, stáva sa hmotou, stáva sa už iba čisto telom. Telom, nad ktorým pomaly začínajú krúžiť supy, pretože prakticky ho už možno považovať za mŕtveho.

Chceme vari kráčať aj my v ústrety takémuto osudu?

Ak nie, posilňujme každodenne svojho ducha a doprajme mu starostlivosti, potravy a výživy, aká mu prináleží, aby mohol silnieť a prosperovať. Aby sa v sile krásy, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti a ľudskosti rozžiaril ako jasný plameň, šľahajúci v ústrety večnému spojeniu s nádherou veľkolepej ríše ducha.

Toto je vízia a práve toto je cieľ, ku ktorému má smerovať životné úsilie každého z nás.