Človek je človekom iba vtedy, ak jedná podľa svojej najvnútornejšej duchovnej podstaty, pretože to je v skutočnosti „on sám“! No a naším jadrom a podstatou, tvoriacou naše pravé „ja“ je duchovná iskra, ktorá prišla na túto hmotnú zem a vzala si telo z jej prachu, aby sa učila. Aby tu v hmotnom svete, za pomoci fyzického tela mohla učiniť duchovný posun dopredu. Aby sa posunula o krok vpred na ceste k vlastnému sebauvedomeniu.
Znamená to teda, že našou úlohou tu na tejto zemi je roznietiť pôvodnú, malú a nevedomú duchovnú iskru v našom vnútri v šľahajúci plameň ducha. Tým sa staneme plne vedomou duchovnou bytosťou, stojacou správne vo stvorení a žijúcou v bezvýhradnom súlade s jeho Zákonmi.
Toto je skutočným zmyslom nášho bytia a k tomuto cieľu by malo smerovať naše celoživotné snaženie. Máme neustále rásť v poznávaní stvorenia, v poznávaní jeho Zákonitostí a tak dozrievať až k plnej dokonalosti, aby sme raz, ako dokonalé duchovné bytosti mohli opustiť hmotnosť a dostať do daru korunu večného života v žiarivej ríši ducha.
Ale žiaľ, realita je úplne iná. Stačí sa iba pozrieť okolo seba. Koľko ľudí naozaj zameriava svoje životné snaženie správnym smerom? Tisíce, ba milióny majú úplne iné starosti a ani len netušia, čo je skutočným zmyslom ich bytia. Bezhlavo sa ženú za peniazmi, za kariérou, za majetkami, za hmotnými pôžitkami, za drahými a príjemnými dovolenkami, za lepšími autami a tak ďalej a tak ďalej.
Ich duchovná iskra, ktorú majú samozrejme aj oni preto iba slabo a mihotavo bliká, zamurovaná, zabudnutá a zasypaná tam, kdesi v ich najhlbšom vnútri. Títo jedinci sú na míle vzdialení od šľahajúceho duchovného plameňa, ktorým po toľkých stáročiach vývoja na zemi a v tomto stvorení už mali dávno byť.
Žiaľ, milióny ľudí premrhali takýmto materiálnym prístupom k životu už desiatky vlastných minulých inkarnácií a verní tejto tradícii, premrhávajú aj svoje súčasné pozemské bytie, pričom netušia, že ďalších príležitostí k precitnutiu už vôbec nemusí byť veľa.
Mnohí spali hlbokým duchovným spánkom už pred 2000 rokmi. Stali sa neschopnými vnímať duchovný rozmer bytia a preto akákoľvek snaha pomôcť im sa javila ako viacmenej zbytočná. Z tohto dôvodu musel sám Veľký Učiteľ vo vzťahu k takýmto ľuďom prehlásiť: Nehádžte perly sviniam.
Tvrdé slová, ale žiaľ pravdivé, pretože bytosť, ktorá zahrabala svoju duchovnú iskru a zabudla na ňu, takúto bytosť nemožno nazvať v plnom slova zmysle človekom.
Každý z nás má teda ducha – duchovnú iskru. Kto s ňou však stratil akýkoľvek kontakt, toho možno celkom oprávnene nazvať bezduchým a Veľký Učiteľ, ktorý bol Láskou nazval takýchto ľudí mŕtvymi.
Možno sa mnohým bude zdať zvláštne, prečo Kristus, ktorý bol stelesnením Lásky používal takéto dosť, nazvime to expresívne výrazy. Práve preto, lebo bol paradoxne Láska! Avšak Láska pravá a skutočná, ktorá v sebe nesie prísnosť tak, ako ruža tŕne. Pravá láska totiž dáva blížnemu nie to, čo je mu príjemné, ale to, čo je pre neho užitočné. Pravá láska preto pomenováva veci pravým spôsobom, ktorý sa práve svojou prísnosťou môže ešte dotknúť človeka, zanedbávajúceho svoju, už pomaly vyhasínajúcu a zaspávajúcu duchovnú iskru. A taký človek, hlboko si uvedomiaci túto trpkú pravdu, sa ešte môže s vypätím všetkých síl, ktoré mu zostali duchovne vyšvihnúť tam, kde mal už v súčasnej dobe stáť.
Lebo v Zákonitom chode tohto stvorenia je pevne vymedzená hranica, dokedy musí každý z nás splniť určité vyššie duchovné požiadavky, ktorých splnenie nás bude oprávňovať k ďalšiemu životu vo stvorení. K životu na omnoho vyššej úrovni.
O ničom inom, ako práve o tejto skutočnosti hovorí známe podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie prvé boli pripravené, čiže duchovne zrelé, čím sa kvalifikovali na ďalší, vyšší stupeň života vo stvorení. Naopak pred tými druhými, ktoré zostali nepripravené, čiže duchovne nezrelé, zostane navždy zatvorená nedobytná železná brána.
Každý z nás má slobodnú vôľu a môže sa preto sám rozhodnúť, ktorým smerom bude kráčať. Či smerom k duchovným hodnotám, alebo smerom k „hodnotám“ hmotného druhu. Slobodná vôľa v rozhodovaní nemôže byť a ani nebude nikomu upretá. Niet ale v silách človeka uniknúť dôsledkom, ktoré mu jeho slobodné rozhodnutie prinesie.
Toto je zodpovednosť, ktorú má každý z nás k sebe samému a o ktorej dôsledkoch by sa mali ľudia omnoho hlbším spôsobom zamýšľať.
Celá debata | RSS tejto debaty