O mnohorakosti života…

Kresťanstvo tvrdí, že Ježiš prišiel na zem predovšetkým preto, aby sa za nás obetoval na kríži. V tejto jeho obeti je totiž skrytá naša záchrana. Avšak aby Kristus mohol byť vystavený takémuto utrpeniu, ktoré ako tvrdia kresťania, bolo jeho poslaním a zámerom, musel sa o to niekto fyzicky pričiniť. Medzi týchto ľudí patrí v prvom rade Judáš, ktorý vydal svojou zradou Krista na jeho cestu utrpenia.

Vyvstáva tu však jedna závažná otázka a síce, nakoľko a či vôbec je Judáš vinným, ak Kristus musel ísť práve touto cestou?

Veď k tejto zrade a k ďalším rokom muselo predsa dôjsť, ak mal Kristus trpieť. Veď ho niekto musel zradiť, zajať, bičovať, ponižovať a nakoniec pribiť na kríž! Veď práve toto bola jeho cesta! Veď toto bol plán spásy! Tí, čo takto činili boli teda jeho naplňovateľmi. Boli v istom zmysle spolupracovníkmi na tomto pláne.

Ak v Kristovom utrpení a jeho smrti na kríži spočíva spása ľudstva, niekto to musel čisto fyzicky zrealizovať. Môžu byť potom títo ľudia považovaní za vinných?

Niečo tu nesedí a v niečom musí byť omyl. Buď totiž mal Kristus naozaj trpieť a zomrieť na kríži, ale potom musia byť zákonite nevinní tí, ktorí v tomto smere iba plnili Vôľu Najvyššieho, alebo bol Judáš zradca a tí, čo Krista ponižovali, trýznili a pribili na kríž boli surovcami, zločincami a vrahmi a sú vinnými z jeho smrti.

Ak však bol Judáš zradcom a teda vinníkom a tí čo Krista mučili zločincami, potom i jeho smrť musela byť zločinom a vinou. Lebo buď platí jedno, alebo druhé. Buď mal Kristus trpieť a potom sú neviní tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, lebo práve takýto bol plán spásy, alebo sú vinní všetci tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, čo však znamená, že Kristus nemal byť ukrižovaný. Vina totiž môže vzniknúť iba vtedy, ak človek urobí to, čo nemá. Previniť sa možno iba tým, že vykonáme niečo, čo sa vykonať nesmie.

Judáš však bol vinný! To každý z nás jasne cíti vo svojom vnútri. Sám Kristus o ňom riekol: „Beda tomu, kto zrádza Syna Božieho! Bolo by pre neho lepšie, keby keby sa vôbec nebol narodil.“ Bol by vôbec mohol Ježiš niečo takéhoto povedať, ak by sa to práve takto malo stať? Ak bol práve takýto plán spásy?

Uveďme si jedno Ježišovo podobenstvo, ktoré vo veci viny a neviny nepripúšťa akýchkoľvek pochybností:

Pán prenajal vinicu vinohradníkom. Po čase k ním poslal svojho sluhu, aby mu vyplatili nájomné. Vinohradníci však sluhu chytili a zbili. Pán k ním teda poslal ďalšieho sluhu a potom zase ďalšieho, ale oni so všetkými urobili rovnako. Pán si teda povedal: Ak nemajú rešpekt pred mojimi sluhami, pošlem k ním môjho syna. Jeho snáď počúvnu.

Keď však vinohradníci zazreli pánovho syna povedali si: Hľa dedič. Zabime ho a vinica ostane nám. A tak aj učinili.

Čo však urobí pán so zlými vinohradníkmi? Príde, zahubí ich a vinicu prenajme iným!

ZAHUBÍ ICH a vinicu prenajme iným! V týchto slovách je skrytá vina, zločin a zároveň odsúdenie!

Ten Pán v podobenstve je Stvoriteľ. Vinica je Zem a vinohradníci sú ľudia. Pánovi sluhovia sú proroci a syn je Kristus. Jeho smrť bola vraždou, vinou a vzburou proti Stvoriteľovi, teda proti pánovi vinice. Čo však učiní Pán so zlými vinohradníkmi, čiže s ľuďmi? Odpoveď v podobenstve je jednoznačná: ZAHUBÍ ICH!

Kristovo utrpenie a jeho smrť na kríži nebola Božím plánom spásy! Ľudstvo ňou nebolo spasené, ale naopak, uvalilo na seba ťažkú vinu!

Proroci a nakoniec Syn Boží priniesli ľuďom poznanie toho, ako majú na zemi správne žiť podľa Vôle Najvyššieho, pretože jedine v tom sa pre nich skrýva cesta k skutočnému šťastiu a mieru. Vyplatenie úroku, ktoré bolo požadované od vinohradníkov, čiže od ľudí na tejto zemi je požiadavka vradenia ich života do súladu s Vôľou Najvyššieho, jediného a právoplatného Majiteľa zeme a všetkého, čo je na nej.

Jeho Vôli ľudia mali a majú prispôsobiť všetko svoje myslenie, cítenie, slovný prejav a všetko svoje jednanie. To je právom požadovaný úrok, ktorý majú zaplatiť za dar smieť vedome jestvovať vo stvorení. A to všetko jedine kvôli vlastnému šťastiu.

Buď teda vinohradníci zaplatia Pánovi všetky úroky, alebo budú zbavení práva využívať jeho vinicu. Budú zbavení tohto práva pre to, lebo odmietli rešpektovať výstrahy prorokov, lebo zavraždili Syna Božieho a preto, lebo stále nechcú žiť podľa Vôle Najvyššieho, ktorej poznanie im Kristus priniesol vo svojom učení.

Formalizmus, čiže čisto formálne uctievanie Krista je toľko, ako nič. Jedine ten, kto prispôsobí všetko svoje cítenie, myslenie slová a činy Ježišovej náuke, jedine ten sa v budúcnosti nemusí ničoho obávať, pretože čestne a poctivo platí Pánovi požadovaný úrok. Aký osud však čaká ostatných, o tom až príliš jednoznačne hovoria záverečné slová podobenstva, spomínaného vyššie.