O mnohorakosti života…

Každá vzájomná komunikácia vyžaduje nevyhnutnosť znalosti reči. Bez znalosti reči niet teda žiadnej komunikácie. Preto je jednou zo základných vecí, ktoré musí nový, malý človek na tejto zemi urobiť naučiť sa hovoriť. Až jeho schopnosť hovoriť ho totiž plnohodnotným spôsobom zaradí do veľkého spoločenstva ľudí celého národa.

A tento princíp nevyhnutnosti znalosti reči platí rovnako i vo vzťahu k Stvoriteľovi. Základnou povinnosťou človeka, ktorý vždy zostane dieťaťom tohto stvorenia je naučiť sa reči, ktorou sa mu prihovára jeho Stvoriteľ. Ak to totiž nedokáže alebo nechce, zostane vo stvorení tak, ako dieťa v ľudskej spoločnosti navždy neplnohodnotným.

Ako sa nám teda Stvoriteľ prihovára? Aká je jeho reč?

Najvyšší sa nám prihovára jasnou a zrozumiteľnou materinskou rečou svojich zákonitostí!

Stvoriteľ sám stojí vysoko nad svojim dielom. Stojí mimo svojho diela tak, ako stojí maliar mimo svojho obrazu. Aby však mohlo stvorenie bezchybne samočinne fungovať, podriadil Tvorca jeho chod svojim dokonalým Zákonom, ktoré sú manifestáciou jeho Vôle. No a táto Vôľa Tvorcu, čiže Zákony univerza, predstavuje konkrétny druh reči, ktorú sú povinní zvládnuť všetky tvory vo stvorení prebývajúce.

Ovládať túto reč, to znamená rozumieť Zákonom univerza v ich hmotnej a duchovnej rovine je teda povinnosťou každého človeka presne rovnako, ako je povinnosťou dieťaťa naučiť sa reč materinskú.

Ako sa však dieťa, neschopné zvládnuť materinskú reč nemôže plnohodnotným spôsobom zapojiť do života spoločnosti, z ktorej zostáva trvalo vyčlenené, presne rovnako nemôže byť plnohodnotným ani život človeka, neznalého fungovania základných Zákonitostí univerza.

A táto neplnohodnotnosť jeho bytia sa prejavuje prežívaním rôznych strastí, ako je nespokojnosť, neporozumenie, úzkosť, nepochopenie, bolesť a strádanie. Ide v podstate o neschopnosť dosiahnutia čistého ľudského šťastia a vnútorného mieru.

Takáto je žiaľ každodenná, vnútorne i navonok prežívaná realita väčšiny súčasnej populácie. A na tom nemôže nič zmeniť ani míľovými krokmi napredujúci materiálny a technický pokrok, pretože ani blahobyt, ani dostatok nemôžu nikdy sami osebe zaručiť šťastie, mier a vnútorné naplnenie. To totiž k ľuďom prichádza iba prostredníctvom poznania, pochopenia a rešpektovania duchovných a materiálnych Zákonov univerza.

A tak sa nám teda na jednej strane dvíha životná úroveň s množstvom technických vymožeností, ale na druhej strane sa neuveriteľným spôsobom množí bezohľadnosť človeka k človeku, chamtivosť prejavujúca sa túžbou po stále väčších ziskoch, nenávisť obratne skrývaná za princíp konkurenčného boja, zloba, neznášanlivosť, nespokojnosť, zlyhávanie vzťahov v rodinách, v zamestnaní, v priateľstvách a mnoho, mnoho iného.

Ľudská neschopnosť vniknúť do pochopenia Zákonov univerza a neochota naučiť sa reč, ktorou sa k nám zrozumiteľne a jasne prihovára ich Tvorca utláča národy tisícorakými spôsobmi. Ľudia na vlastnej koži poznávajú, že iba čisto materiálny prospech a pravé šťastie sú dve úplne rozdielne veci.

Len sa raz skúsme spýtať ľudí vôkol seba, či sú vo svojom živote spokojní a šťastní. V naprostej väčšine prípadov nebude odpoveď kladná, pretože iná ani nemôže byť ak človek nepostavil svoj život, svoje myslenie a svoje jednanie na znalosti fungovania Zákonov univerza.

A ak niekto bude tvrdiť, že je šťastným aj napriek ich neznalosti, pôjde potom vždy iba o šťastie domnelé, trvajúce určitú kratšiu, alebo dlhšiu dobu, ktoré sa však musí zákonite jedného dňa zrútiť ako dom bez pevných základov.

Áno, v našej spoločnosti sa síce nachádza množstvo ľudí, ktorí na základe vysokých príjmov a v zúženom, iba čisto materiálnom ponímaní života hovoria o sebe, ako o šťastných a spokojných ľuďoch a na západ od našich hraníc sú to celé národy.

Ale uvážme, môže byť človek naozaj šťastný ak vie, že vôkol neho nemajú mnohí ani na najzákladnejšie ľudské potreby? Môžu byť pravým šťastím naplnení obyvatelia ekonomicky vyspelých štátov, ktoré prostredníctvom svojho kapitálu uplatňujú voči ostatným národom princípy tvrdého ekonomického kolonializmu? Môžu byť naozaj šťastní a spokojní tí, ktorí prehliadajú čoraz výraznejšie sa zväčšujúcu priepasť medzi bohatými a chudobnými iba preto, že oni sami majú nateraz všetkého dostatok?

Buďme k sebe úprimní a nazvime takéto šťastie pravým menom. Je to sebectvo! Bezohľadný egoizmus a chladné sebectvo, ktorým na seba viaže určitá skupina obyvateľstva nadmieru hmotných prostriedkov, ďaleko prevyšujúcich nutnosť zabezpečenia ľudsky plnohodnotného života, kým na druhej strane musia podobným spôsobom viazané prostriedky celkom logicky chýbať celým skupinám ľudí, ktorí potom nemajú takmer ani na prežitie.

Nie, týmito slovami nie je mienená podpora komunistických ideálov, ale taktiež nemožno bezvýhradne podporovať ani spoločnosť, vytvárajúcu priepastné rozdiely medzi jej jednotlivými členmi.

Žiaľ, podpora takýchto vzťahov a praktík v rámci našej spoločnosti i vo vzájomných vzťahoch medzi národmi je smutnou realitou dneška. A táto smutná realita je zase žalostným vysvedčením neschopnosti a neochoty poznávania Zákonov univerza a stavania sa proti nim.

Ľudstvo nechce komunikovať so stvorením! Nechce sa učiť reč, ktorú sa mu v jeho Zákonitostiach prihovára. A tak zostáva bokom od ich pochopenia. Avšak Zákony, fungujúce svojim vlastným spôsobom potom nevedomé ľudstvo zraňujú a tiesnia na každom kroku.

Človek totiž odmieta prijať s pokorou skutočnosť, že aj keď vyrástol z dieťaťa v dospelého a samostatného človeka, stále zostáva dieťaťom stvorenia. A tak, ako musí byť každé dieťa usmerňované vôľou svojich rodičov, ktorá, rozprestrúc nad ním ochranné krídla, ho vedie na jeho ceste životom, presne rovnako sa má dať človek viesť Vôľou svojho Tvorcu, ktorý sa prihovára všetkým tvorom rečou svojich dokonalých Zákonov univerza.

Sú teda iba dve možnosti. Alebo sa naučiť túto reč a stať sa plnohodnotnými, akými sme už dávno mali byť, alebo zostať aj naďalej stáť na samom okraji diania, ako deti neschopné naučiť sa materinskú reč. Ako deti vnútorne trpiace, zraňované a odstrkované.

Jedno známe príslovie, zvlášť aktuálne v dnešnej dobe hovorí: Koľko rečí vieš, toľko krát si človekom.

Základom plnohodnotného ľudského života je teda znalosť rodnej reči, v našom prípade reči Zákonitostí vo stvorení, vyjadrujúcich Vôľu Tvorcu univerza, na základe poznania ktorej by sme sa konečne mohli stať plnohodnotnými ľuďmi.

Ak by sme však ovládali hoci aj sto svetových jazykov, bez základného pochopenia materinskej reči stvorenia v ktorom žijeme nám to bude pramálo platné, pretože v tom najpodstatnejšom a najdôležitejšom zostaneme stále nevedomí. Nevedomí a tým i neschopní nájsť jedinú cestu k mieru, šťastiu a plnohodnotnému životu na zemi.