O mnohorakosti života…

V našich silách to je? Žiaľ bez práce nie sú žiadne koláče! Kto sa teda o to usilovať nebude, nikdy nič nedosiahne. Dosiahnutie vlastnej nesmrteľnosti je ale tak nesmierne vysoký cieľ, ktorý je naozaj hodný toho, aby oň každý človek usiloval. A v skutočnosti to nie je len nejaký obyčajný cieľ, ale je to poslanie. Je to poslanie a potencionálne predurčenie každého človeka na tejto zemi.

Akým spôsobom však naplniť toto svoje poslanie?

Jednou z našich základných povinností je, aby sme boli ľuďmi citu. Ľuďmi citu, ktorí idú tam, kam ich vedie ich cit. Naše cítenie by teda malo stáť nad našim rozumom. Malo by byť našim vládcom a náš rozum by mal uskutočňovať iba priania tohto vládcu. Cit má teda vládnuť a rozum plniť a uskutočňovať.

Citový človek má totiž v čistote svojho cítenia spojenie s celým stvorením a vo chvíľach citovej vrúcnosti sa dokáže povzniesť až k trónu Najvyššieho. Citový človek súcití a spolucíti so všetkými ľuďmi, ako i so všetkými ostatnými živými bytosťami i s celou prírodou a preto nečiní nič, čo by ich poškodzovalo. V každej situácii sa riadi hlasom svedomia, oným Božím Zákonom v ňom, pretože aj svedomie je súčasťou nášho citu.

Citový človek si uvedomuje, vníma a vyciťuje celistvosť bytia, to znamená jeho hmotnú i mimo hmotnú realitu a preto vie, že žiadna smrť v skutočnosti neexistuje. Že existuje len prirodzený prechod do inej roviny bytia, kedy ľudská duša iba odkladá svoje pozemské telo tak, ako keď sa niekto zbavuje svojho obnoseného šatstva.

Pre citového človeka preto smrti vôbec niet, nakoľko vo svojom citovom nadhľade stojí nad ňou a prehliada ju. A v tomto jeho nadhľade nad smrťou, ktorá sa týka iba jeho hmotného tela, avšak nikdy nie jeho ducha spočíva jeho nesmrteľnosť! Takýto človek je totiž doma v celom stvorení, či sa už nachádza v hmotnosti, alebo v jemnejších úrovniach bytia mimo tejto zeme.

Človek, ktorý sa riadi svojimi citmi a ktorého rozum stojí v službách citu žije v harmónii a v súlade s celým univerzom a je preto vnútorne naplnený a šťastný, pretože on sám všade rozsieva súcit, porozumenie a šťastie. A preto dobro a šťastie žne.

Vo stvorení, nech už sa nachádza kdekoľvek, žije ako v raji, nepoznajúc smrť a chváliac svojim šťastím naplneným bytím veľkosť a lásku Stvoriteľa, ktorý mu toto všetko daroval.

Namiesto Stvoriteľom predurčenej cesty prvotnosti citu však človek vykročil inou cestou. Cestu rozumu! Cestu rozumového poznania! Cestou rozumu nadradeného nad cit! To rozumové v sebe postavil na prvé miesto a svoj cit potlačil do úzadia. Tento čin však mal pre neho katastrofálne následky a priniesol mu mnoho bolesti, utrpenia a v konečnom dôsledku i tragické vedomie vlastnej smrteľnosti.

Prečo? Pretože rozum ako nástroj poznávania je hmotný. Je produktom ľudského mozgu, ktorý je hmotný. Z tohto dôvodu je celý náš mozgový potenciál determinovaný hmotou. Determinovaný hranicami hmoty. V jej hraniciach síce nachádza vznikajúce uplatnenie, avšak jeho možnosti vnímania rozsahu bytia končia hranicami hmotného sveta.

Človek, polapený do pasce rozumu postaveného nad cit sa stáva materialistom, pre ktorého nič iného, ako to hmotné neexistuje. Tým sa vyčlenil z celistvosti bytia vo stvorení a vzdialil sa Stvoriteľovi, ktorého existenciu už neverí, pretože rozum, neschopný povzniesť sa nad hranice hmoty odmieta všetko, čo sa nachádza nad touto hranicou ako neexistujúce.

A keďže hmota a rozumové myslenie nepoznajú večnosť a nadčasovosť, ale iba neustálu premenu všetkého hmotného vo forme vzniku a zániku, siahla na rozumového človeka smrť! Človek, ktorý v sebe postavil rozum na najvyššie miesto sa stal smrteľným!

A aj na základe tohto vedomia vlastného, nevyhnutného hmotného zániku v ľuďoch vyvstal egoizmus. Egoistické užívanie si života hoci aj na úkor iných v snahe užiť si čo najviac, pretože život máme len jeden a svojou smrťou raz a navždy všetko definitívne stratíme.

Obrovské množstvo utrpenia a hrôz už spôsobil v dejinách našej civilizácie chladný, vypočítavý a egoistický rozum postavený nad cit. A oná chladná vypočítavosť rozumu ženie svet v ústrety záhube.

A k tomu, aby to všetko postupne dospelo až k tejto hranici stačilo iba prehodiť „výhybku“. Výhybku zo správnej cesty citovosti ako dominantnej zložky osobnosti smerom k nadradeniu rozumu. Smerom k nadradenosti rozumu, z ktorého obmedzenosti povstáva všetka bieda a utrpenie sveta. Z ktorého povstáva i smrť, ako koniec hmotného tela a ktorý vedie ľudstvo do záhuby.

Kto sa teda riadi predovšetkým svojim rozumom, kto potlačuje svoje cítenie a jeho podnety do úzadia, ten je uväznený v okovách hmoty a jeho údelom bude utrpenie, bolesť a smrť.

Kto však dokáže správnym spôsobom nahliadnuť na tieto skutočnosti, kto dokáže opätovne postaviť svoje cítenie za základ vlastnej osobnosti, kto dokáže podriadiť svoj rozum svojmu citu a svedomiu a takýmto spôsobom žiť, hovoriť a myslieť, ten kráča po správnej ceste, predurčenej človeku Stvoriteľom.

Ak na nej vytrvá a nedá sa z nej zviesť, dôjde k bránam raja, dôjde k šťastiu, radosti a plnosti vlastnej existencie, dôjde k pochopeniu a hlbokému si uvedomeniu celistvosti bytia, existencie Stvoriteľa a tým vlastnej nesmrteľnosti vo stvorení, plnom navzájom si preukazovanej lásky všetkých bytostí v ňom žijúcich.

Človek má byť bytosťou citu! Človek má svoj rozum podriadiť vedúcej úlohe citu! Lebo jedine v cite spočíva život a jeho ďalšie pokračovanie, kým naopak v otroctve podriadenia sa rozumu spočíva človeka nedôstojná, hmotná obmedzenosť jeho duševného obzoru a nakoniec i jeho vlastná smrť.